Štrbské pleso (poľ. Szczyrbskie jezioro, nem. Tschirmer See, maď. Csorbai-tó) je druhé najväčšie pleso v slovenskej časti Vysokých Tatier a ich najtypickejšie morénové jazero (pleso).
Nachádza sa v nadmorskej výške 1 346 m n. m. v miestach, kde sa spájajú Furkotská a Mlynická dolina. Má rozlohu 19,76 ha, maximálnu hĺbku 26 m, dĺžku 640 m a šírku 600 m. Priemerne 155 dní v roku je pokryté ľadom. Je to druhé najväčšie pleso na Slovensku. Nevteká doň ani z neho nevyteká nijaký povrchový potok.
Vody plesa sa napĺňajú pomocou výverov. V Štrbskom plese sú miesta, kde voda vyviera z hĺbky viac ako 12 metrov. Vývery tvoria komíny a široké lieviky. Najširší má priemer viac ako jeden meter. Podzemný odtok je formou priesaku. Priesaky dokumentuje napríklad ryba ostriež zelenkastý (Perca fluviatilis), ktorá kladie ikry všade tam, kde cíti prúdenie vody. Vedci vyrátali, že intenzita odtekajúcej vody priesakmi je z každého hektára približne 0,3 l/sec.
Pleso dostalo meno po podtatranskej obci Štrba, v ktorej katastrálnom území leží. Štrbčania ho dávno pred jeho novým názvom volali „pleso“ alebo „Pleso“.
Pleso patrilo liptovskej rodine Sentiváni, od ktorej ho v roku 1901 odkúpil uhorský štát. Štrbské pleso využíval Sentiváni na oddych. Turistom a hosťom ponúkal športový rybolov, kúpanie i člnkovanie. Na brehu jazera, na jeho juhovýchodnom cípe, dal vybudovať prístavisko člnkov, prírodnú plaváreň s kabínkami a ležadlami na drevenom plató. Za prenájom člna sa platilo 20 – 30 grajciarov. Prvá nehoda na plese sa stala v júli 1884. Traja učni a jeden gymnazista v člnku šantili tak, že sa po prevrátení člna utopili. Po tragédii zaviedli prísnejšie opatrenia. Koncom 20. storočia bolo člnkovanie na plese zakázané, ale zakrátko, po roku 2007, po prechode územia Štrbského Plesa z majetku mesta Vysoké Tatry na obec Štrba, bolo obnovené. Jazero slúžilo nielen na oddych. Ťažili z neho veľké množstvá ľadu až do roku 1902. V zime 1872/73 dodali niekoľko vagónov ľadu budapeštianskym reštauráciám. Ľad putoval aj do Viedne, Berlína a Budapešti, dokonca aj do Temešváru, Racibórzu a Vroclavu. V sezóne sa tu zamestnávalo približne 200 robotníkov a najmenej desať furmanov. Ľad lámali obyvatelia podtatranských dedín. Bola to príležitostná práca za dennú mzdu 1 forint a 25 grajciarov. Furmani dostávali štvornásobok. Polmetrové kocky robotníci pílami rezali na menšie kusy. Ľad sa na štrbskú železničnú stanicu vozil v noci, aby sa čo najmenej topil. V noci ho vozili aj podtatranským živnostníkom – mäsiarom a hotelierom. Keď v roku 1896 začala premávať parná ozubnicová železnica z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso práca sa zrýchlila, ale furmani stratili prácu. Zubačka v roku 1899 za jeden deň odviezla 25 vagónov. Košicko-bohumínska železnica v zime prepravila približne 2000 vagónov ľadu. Zachovali sa dokumenty, podľa ktorých tatranský ľad objednával viedenský kráľovský dvor. Tatranský ľad bol vážnou konkurenciou nórskemu ľadu, ktorý sa do strednej Európy dovážal.